Pajštún
Autor fotografií: Roman Kovarik.
Hrad Pajštún
Pajštún patrí medzi obľúbené výletné miesta Bratislavčanov. Trávnatá plošina, ktorá sa vytvorila medzi jeho ruinami, je obľúbeným miestom pre pikniky a leňošenie. Jej vysunutá poloha poskytuje výborný výhľad na malokarpatské vŕšky, za ktorými je na juhu neďaleká Bratislava, a na juhozápade za riekou Moravou Rakúsko. Tým smerom možno zriedkavo vidieť aj vrcholky Álp, obvykle po tom, keď vzduch spriezrační vetristé počasie a dážď.
Zrúcanina hradu Pajštún leží na vápencovom brale vo výške 486 m.n.m nad obcou Borinka a je viditeľná už pri výjazde do Bratislavy aj z Rakúska. Podobne ako mnohé iné hrady, mal aj Pajštún v minulosti celý rad mien. Viaceré z nich vznikli skomolením latinčiny, maďarčiny, nemčiny. Pôvod názvu Pajštún je pravdepodobne v nemčine, a to z mena Paullenstein. Zľudovelá legenda hovorí, že pevnosť patrila reholi pavlínov, podľa nej bola aj pomenovaná. Nie je isté či tomu tak v minulosti skutočne bolo nakoľko, pavlíni neboli bojový rád, ktorý by vlastnil hrady. Pravdou však je, že neďaleký Mariatál (Marianka) bol sídlom tejto rehole, ktorá tu mala kláštor, spravovala pútnické miesto. Mariatál bol dlhší čas aj ústredím, sídlom gene rálneho predstaveného tohto rádu, rozšíreného najmä v Uhorsku, Poľsku a Chorvátsku. Na hrade Pajštún boli pavlíni tiež ako doma - odbavovali služby božie v hradnej kaplnke, pôsobili ako vychovávatelia grófskych detí...
V časoch vojen slúžil Pajštún aj ako útočište pre mníchov a pre posvätné predmety z kláštora, najmä pre vzácnu a uctievanú sošku Panny Márie. Minimálne 5 krát našlo toto vzácne paládium počas nájazdov a povstaní bezpečný úkryt na hrade. V Mariatáli bol prvý kláštor pavlínov na území Slovenska. Rehoľa bola v Uhorsku zrušená Jozefom II. v r. 1786. Pavlínov (Rád sv. Pavla) usadil v Mariatáli kráľ Ľudovít I. z Anjou v r. 1377, dal tu pre nich postaviť kostol a kláštor. Iné názvy pod ktorými je hrad spomínaný sú Stupavský hrad, v roku 1439 sa objavuje pod menami Borostzan, Peylestian, roku 1476 Borastyankw, 1786 Paistun, maďarsky Borostyánko, nem. Paullenstein, Ballenstein.
Pajštúnsky hrad patril do sústavy pohraničných hradov, ktoré v Malých Karpatoch preberali od 13.stor. funkciu ochrany severozápadných hraníc uhorského štátu. Prvá zmienka o ňom je z r.1273 a jeho vznik možno položiť do pol. 13.storočia. Najstarší majitelia mali spoločné panstvo so Stupavou, kam sa neskôr aj vrátili. Od 14.stor. patril grófom zo Svätého Jura a Pezinka nepretržite až do r.1526, keď rod vymrel a majetky sa dostali do rúk Serényovcov a neskôr Salmovcov. V roku 1440. keď Stupavu obsadili husiti a podnikali lúpežné výpravy na Záhorie, do Bratislavy a Rakúska, hrad nedobili. V r.1592 vydal cisár Rudolf II. Súhlas na výmenu panstva medzi Júliusom zo Salmu a „turkobijcom“ Mikulášom II. Pallfym. Z kúpnej ceny 94 156 zlatých pripadlo na kamenný hrad 4000 zlatých. Odvtedy až do roku 1863 patril Pálffyovcom, neskôr Károlyovcom. K najstarším častiam hradu patrí veža a palác, ktoré boli v 15. storočí prestavané. V 16. storočí bol vybudovaný nový pevnostný systém s mohutným rondelom a delovými pozíciami. Posledná baroková prestavba v roku 1619 obohatila hrad viacerými objektmi, najmä širokým arkierom tretieho podlažia paláca s neskoro renesančnými maskarónmi na mohutných kamenných krakorcoch. V roku 1635 poveril uhorský stavovský snem čerstvého grófa Pavla IV. Pálffyho prestavbou Bratislavského hradu. Prestavba bola po 14 rokoch dokončená a Bratislavský hrad ňou získal svoju známu podobu prevráteného stola. Zaujímavosťou je, že Pavol Pálffy prispel i svojimi vlastnými peniazmi a na stavbu dodával stavebný materiál zo svojich záhorských lesov. Konkrétne drevo a tehly sa vozili zo Stupavy a vápno z dedinky pod Pajštúnom - dnešnej Borinky. Náročná prestavba si vyžadovala mnoho investícií, stavebného materiálu a zručných kamenárskych majstrov a štukatérov. Ich prítomnosť dokonale využil a nechal v renesančnom slohu prestavať a rozšíriť Pajštúnsky hrad. Zároveň prestaval starú pevnosť v Stupave na nádherný kaštieľ a novozískaný Bojnický hrad.
Prestavbu Pajštúnskeho hradu viedol taliansky stavebný inžinier Filiberto Luchese. V máji roku 1644 písal Pavol Pálffy svojmu staršiemu bratovi Štefanovi II. do Pezinka a žiadal ho, aby poslal Filiberta za ním na Pajštún. Zároveň v liste volá i brata, aby sa prišiel pozrieť i on ako prebiehajú rekonštrukčné práce na hrade. Filiberto Luchese prestaval hrad dôkladne, z pôvodného stredovekého jadra nezostalo takmer nič. Pristavil na západnej strane hradu značnú časť a postavil nárožné bastióny. V týchto miestach nebolo pod hradom vyvýšené skalné podložie, bastióny chránili hrad na jeho najcitlivejšom mieste a zároveň chránili prístup k bráne zozadu. Na najcitlivejšom a najzraniteľnejšom mieste hradu - na jeho severnej strane - postavil mohutný delový rondel. Ide vlastne o dve veže, ktoré nápadne vystupujú z hradieb múru. Jedna má polkruhový tvar, druhá má zalomené steny s nárožnou bosážou. Obidve veže sa s obranného hľadiska vzájomne dopĺňali a delovou paľbou vykrývali celú severnú stranu. V päte spomínanej bosovanej veže sa zachoval vytesaný letopočet 16?5. Bohužiaľ tento letopočet označujúci rok zbudovania veže je vytesaný do pieskovca, ktorý časom značne zvetral a tak jeho tretia číslica je dnes nečitateľná. Vychádzajúc z pomerov v tomto období, môžeme letopočet zrekonštruovať. Najlogickejším rokom dokončenia veže je rok 1645. (Rok 1635 je málo pravdepodobný, Pavol IV. Pálffy sa v tomto roku pustil do prestavby Bratislavského hradu. V roku 1655 neprichádza do úvahy, Pavol už bol dva roky po smrti a vieme, že prestavba hradu bola za jeho života už ukončená.)
Pri prestavbe bol hrad vybavený moderným delostrelectvom. Bohužiaľ z celej tejto nádhernej prestavby dnes môžeme v rozvalinách obdivovať len opevnenie na západnej strane. Najznámejšie sú však “pajštúnske levy” vpravo nad vstupnou bránou. Ide o renesančné maskaróny - konzoly ktoré podopierali dnes nedochovaný arkier. Pôvodne ich bolo asi deväť, dnes ich je na pôvodnom mieste šesť.
V posledných desaťročiach sa niektoré maskaróny uvoľnili, následne vlastnou váhou prevážili a spadli. V súčasnej dobe sa jeden, pomerne čerstvo spadnutý, nachádza vedľa hlavnej brány a tak môžeme zblízka obdivovať kamenársku zručnosť starých majstrov. Maskarón vo vrcholovom klenáku portála v prvom nádvorí Bojnického hradu, vykazuje nápadnú podobu s pajštúnskymi maskarónmi. Rovnako i zhodné kamenárske značky na oboch hradoch svedčia o tých istých stavebných majstrov a veľkej stavebnej činnosti Pavla Pálffyho.
V tomto čase bol správcom stupavského panstva zeman Ján Žigraj (Sigray). Prestavba a modernizácia hradu sa ukázala ako prospešná. Tridsaťročná vojna naberala svoje posledné obrátky. Význam hradu Pajštún vďaka týmto udalostiam stúpol. V roku 1644 vtrhli švédske vojská do Stupavy a celé mestečko i s okolím vyrabovali. Po sebe tu zanechali častého sprievodcu cudzích vojakov - mor. Epidémia vyčíňala takmer jeden rok a zanechala mnoho mŕtvych. Starostlivý Pavol Pálffy listom kastelánovi nariadil, aby udržiaval čistotu na hrade a zlepšil disciplínu medzi posádkou na hrade. Vojaci mali byť vo dne i v noci na stráži, pokiaľ nebezpečenstvo nepominie
Hrad vyhorel v polovici 18. storočia, čiastočne ho opravili a naďalej používali údajne aj ako muničný sklad. Od 1809, keď ho napoleonské vojská (spolu s hradom Devín) nechali vyhodiť do vzduchu, leží v ruinách.
Možno tiež súhlasiť s názorom, že zrúcanina by nemala byť úplne ponechaná napospas zubu času. Zrejme by si zaslúžila okrem slobody divokých trávnatých plôch aj konzervačné práce pre ostávajúce hradné múry, a možno aj malé múzeum so základnou dokumentáciou o hrade, tak ako je to na druhej strane Dunaja v pozostatkoch hainburského Schlossbergu. Ale to platí aj o iných zrúcaninách hradov na Slovensku.
Výlet na Pajštún
Najčastejší prístup na zrúcaninu hradu je z dediny Borinka. Od miestnej krčmy, ktorá je pri autobusovej zastávke oproti miestnemu úradu, sa ide asi 15 minút úvozom do mierneho kopca. Úvoz sa postupne mení na horský chodník. Pár metrov pod zrúcaninou je upravená horská studnička a potom sa začína zdvíhať hradný kopec. Spleťou chodníkov vyšliapaných na svahu medzi stromami sa začína "pajštún", čo je asi polhodinka pomerne prudkého stúpania do kopca, ktorá vrcholí medzi kameňmi pod hradnými maskarónmi. Výškové prevýšenie medzi samotnou Borinkou a Pajštúnom je približne 250 metrov. Borinka pod Pajštúnom je vo výške 235 metrov.
Dračí hrádok
Zrúcaniny strážnej veže z 13. storočia postavenej pravdepodobne na mieste pôvodného stupavského hradu. Juhozápadná strana Malých Karpát pri obci Borinka, 370 m.n.m
Legenda k obrázkom
Všimnite si na obrázku vegetáciou zarastajúci hradný vrch. To za čias vojenskej slávy nebývalo. Z hradu musel byť rozhľad, stromy a kry by sťažovali obranu a uľahčovali situáciu dobyvateľom. Hradné vrchy sa zväčša umelo udržiavali holé. Keď sa štáty stávali mocnými a bezpečnými nastala doba, v ktorej si panstvo mohlo stavať príjemné, pohodlné a neopevnené sídla v podhradí, zámky, kaštiele, vily. Vtedy nastal zánik väčšiny hradov...
