Roman Kovarik

Kalendář
<<	květen / 2012	>>

Jordánsko

Autor fotografii: Roman Kovarik.

Štátne zriadenie:

konštitučná monarchia

Oficiálny názov štátu:

slovensky	Jordánske hášimovské kráľovstvo
miestny názov	المملكة الأردنّيّة الهاشميّة
miestny názov v latinke	Al Mamlakah al Urdunniyah al Hashimiyah
anglicky	The Hashemite Kingdom of Jordan

Rozloha:

89.411 km²

Počet obyvateľov:

5.800.000 (údaj z roku 2004)

Hlavné mesto:

slovensky	miestny názov	anglicky
Amman	A´ammán	Amman

Počet obyvateľov hlavného mesta:

2.000.000 (údaj z roku 2004)

Ďalšie dôležité mestá:

Aqaba, Zarka, Irbid, Jerash

Hustota obyvateľstva:

63 obyv. / km² (údaj z roku 2004)

Úradný jazyk:

arabčina, angličtina

Jazyky:

jazyk	% zastúpenie
arabský	100%

Mena:

jordánsky dinár (JD)

Dĺžka hraníc so susednými štátmi:

štát	dĺžka hranice
Saudskoarabské kráľovstvo	800 km
Izraelský štát	380 km
Sýrska arabská republika	370 km
Iracká republika	200 km

Dĺžka pobrežia:

0 km

Administratívne územné členenie:

8 provincií

Telefónna predvoľba:

00962

Medzinárodná poznávacia značka:

HKJ

Internetová doména:

HDP na obyvateľa:

1.900 USD (údaj z roku 2004)

Podiel na tvorbe HDP:

poľnohospodárstvo	priemysel	služby
4%	23% (vrátane ťažby)	obchod (11%), doprava a spoje (19%), vládne služby (16%), stavebníctvo (6%), financie a poistenie (19%)

Miera nezamestnanosti:

12% (údaj z roku 2005)

Národnostné zloženie:

národnosť	% zastúpenie
Arabi	98%

Etnické skupiny:

skupina	oblasť

Náboženstvá:

náboženstvo	% zastúpenie
islam	92%
kresťania	8%

Štátny sviatok:

dátum	sviatok
25. mája	Deň nezávislosti /1946/

Vznik štátu:

22. marca 1946 (Transjordánsko)

História štátu v skratke:

Na základe Londýnskej dohody z 22.3.1946 dosiahla bývalá britská kolónia formálnu nezávislosť pod názvom Transjordánsko. Dňa 25.5.1946 bolo vyhlásené Jordánske hášimovské kráľovstvo. Podľa ústavy z r.1952 je Jordánsko konštitučná monarchia. Od mája 1953 až do začiatku februára 1999 bol na čele štátu kráľ Hussein ibn Talál z rodu Hášimovcov, ktorý svoj pôvod odvodzoval od proroka Mohameda. Po jeho smrti 7. 2. 1999 nastúpil na trón jeho syn Abdallah II ibn Hussein. Kráľ má rozsiahle právomoci a zároveň je najvyšším veliteľom ozbrojených síl Jordánska.

Hlava štátu:

Abdulláh II. íbn Hussein, kráľ od 01. novembra 99, spôsob voľby: dedičný, dĺžka volebného obdobia: bez obmedzenia

Predseda vlády:

Marouf Bakhit, od 27. novembra 2005

Minister zahraničných vecí:

Abdul Ilah Khatib, od 27. novembra 2005

Dátum konania posledných volieb:

01. novembra 2003

Vládne strany:

názov strany (skratka)
Politické strany boli zakázané do r. 1992. Od zrušenia zákazu vznikli desiatky politických strán
z ktorých boli mnohé iniciované vládnucou elitou
avšak drvivá väčšina strán je malých a nevýznamných.

Opozičné strany:

názov strany (skratka)
Hlavnou opozičnou stranou je Islamský akčný front.

Výkonná moc v štáte:

vláda

Zákonodarný orgán:

parlament - dvojkomorové Národné zhormaždenie

Vnútropolitická situácia:

Jordánskemu kráľovi podľa ústavy z r. 1952 pri výkone moci napomáha Rada ministrov, menovaná kráľovským dekrétom. Formálne je zodpovedná parlamentu, ktorému predkladá programové vyhlásenie a žiada ho o vyslovenie dôvery.

Kráľ Hussein v r.1971 predložil program vytvorenia masovej politickej organizácie. Jordánsky národný zväz, neskôr premenovaný na Arabský národný zväz, sa mal stať oporou kráľovského režimu. Napriek niekoľkým reorganizáciám nedosiahla činnosť zväzu očakávaný efekt. V krajine jsa zachoval politický vplyv niekoľkých skupín, hlavne prívržencov strany BAAS, národných socialistov, stúpencov Moslimského bratstva.

Vnútropolitická situácia je výrazne ovplyvňovaná celkovým stavom riešenia palestínskej otázky, pretože prevažná väčšina (vyše 60% ) Jordáncov je palestínskeho pôvodu. V r.1972 kráľ Hussein vystúpil s plánom na riešenie palestínskej otázky. Navrhol vytvoriť Spojené arabské kráľovstvo, ktoré by sa skladalo z palestínskej autonómnej oblasti na západnom brehu Jordánu a z jordánskej na východe. Ústredná moc mala zostať v jeho rukách. Plán však odmietli Palestínčania, ďalšie arabské štáty, ako aj Izrael. Kráľ Hussein opustil po summite Ligy arabských štátov (LAŠ) v Rabate v r.1974 myšlienku včleniť Západný breh do svojho kráľovstva, po tom čo bola OOP deklarovaná ako „jediný legitímny predstaviteľ palestínskeho národa“.

V decembri 1987 prepuklo proti izraelskej okupácii Západného brehu a v pásme Gazy povstanie Palestínčanov (tzv. „intifáda“). Kráľ povstanie podporil. Jordánsko prestalo financovať administratívu a sociálnu infraštruktúru na Západnom brehu a tento krok mal o.i. umožniť OOP vyhlásiť samostatný palestínsky štát, k čomu došlo 15.11.1988. Tým Palestínčania v skutočnosti po prvý raz akceptovali rezolúciu BR OSN č.242, čím implicitne uznali existenciu Štátu Izrael.

V lete r.1991 kráľ Hussein schválil Národnú chartu, ktorou zrušil zákaz činnosti politických strán, ako aj ustanovenie o stannom práve, ktoré bolo zavedené r.1967.

Parlament je dvojkomorový s dolnou 80 člennou celonárodne volenou komorou (komoora poslancov). Horná komora parlamentu (komora senátorov) má 40 členov, ktorých menuje kráľ.

V Jordánsku existuje relatívne nezávislá tlač. Kritika činnosti vlády je tolerovaná, ale prípadná kritika samotného kráľa je neprípustná. Oporou režimu sú armáda a bezpečnostné zložky.

Súčaný jordánsky kráľ Abdallah II bol, pred nástup na trón, kariérnym vojakom. Absolvoval Sandhurst Military Academy vo Veľkej Británii. Viedol jordánske špeciálne služby, dobre pozná všetky armádne a bezpečnostné zložky a predpokladá sa, že tieto sú jeho silnou oporou. Je známy svojim vlastenectvom, záujmom o ekonomiku a medzinárodnú politiku. Má povesť energického, priameho, dostatočne sebakritického a pracovitého človeka. Počiatočné neurčité obavy o zachovanie stability v jordánsku po smrti „mierotvorcu“ kráľa Husseina a nástupe jeho syna na trón sa veľmi rýchlo rozplynuli.

Necelý mesiac po prevzatí moci v krajine vymenoval novú 22 člennú vládu, ktorú vyzval, aby okamžite a rozhodne konala vo všetkých problémových otázkach rozvoja krajiny, predovšetkým v riešení otázky nezamestnanosti, chudoby, korupcie a prehnanej byrokracie. V tejto súvislosti zdôraznil princíp rovnosti pred zákonom všetkých Jordáncov bez ohľadu na ich pôvod, národnosť, náboženské vyznanie, či názorové presvedčenie. Po prvý krát v histórii Jordánska bola žena vymenovaná za podpredsedu vlády.

Zahraničná politika:

Jordánsko je od r. 1955 členom OSN a jeho ďalších špecializovaných agentúr. Zúčastňuje sa činnosti Hnutia nezúčastnených krajín, je aktívnym členom Ligy arabských štátov a Organizácie islamskej konferencie. Hlavná pozornosť jeho zahraničnej politiky je sústredená predovšetkým na regionálnu problematiku, poznamenanú špecifickým vzťahom k palestínskej otázke. Akékoľvek riešenie tejto otázky má vždy politické, ekonomické i sociálne implikácie na Jordánsko a jeho vnútornú situáciu.
Od r. 1991 sa Jordánsko zúčastňovalo bilaterálnych rokovaní s Izraelom, prebiehajúcich v rámci mierového procesu na Blízkom východe, ako aj tajných rokovaní, uskutočňovaných po bilaterálnej línii. Bezprostredne po podpise dohody medzi OOP a Izraelom vo Washingtone o vytvorení palestínskych autonómnych oblastí v pásme Gazy a meste Jericho bola v septembri 1993 podpísaná deklarácia princípov medzi Jordánskom a Izraelom. Kým Sýria a Libanon bojkotovali multilaterálne rokovania, konané v rámci blízkovýchodného mierového procesu, Jordánsko sa zúčastnilo zasadnutí všetkých výborov, ktoré boli vytvorené. Následne Jordánsko (po vzore Egyptu v r. 1979) podpísalo v r. 1994 ako doteraz jediná ďalšia arabská krajina s Izraelom mierovú zmluvu a po 46 rokoch vojen a napätia normalizovalo s ním vzájomné vzťahy – nadviazalo s ním diplomatické styky s následným zriadením rezidentných veľvyslanectiev v oboch krajinách.

Reakcia Jordánska na teroristické útoky voči USA v septembri 2001 osvedčila kontinuitu jeho doterajšej hodnotovej orientácie a bola jednoznačná a priamočiara – kráľ Abdulláh, ktorý v dobe útoku cestoval do USA, v živom vysielaní CNN odsúdil útok ako barbarský a prihlásil sa k plnej podpore boja proti terorizmu. Intenzívna spolupráca trvale prebieha po línii spravodajských služieb. Jordánske kráľovstvo má s terorizmom i s pôsobením organizácie Al-Kajdá svoje vlastné dlhodobé skúsenosti – už od podpisu mierovej zmluvy s Izraelom sú priebežne zaznamenávané snahy bin Ládina o jeho destabilizáciu.

Jordánsko nielen verbálne podporilo vojenské operácie spojencov v Afganistane, ale neskôr ako jediná arabská krajina koncom r. 2001 vyslalo svoje vojenské jednotky do Afganistanu, kde vo vojskách OSN ISAF pod britským velením zabezpečovali činnosť poľnej nemocnice. Už vtedy sa však vyslovilo aj za riešenie prvotnej príčiny globálneho terorizmu za ktorú označuje zanedbaný palestínsko-izraelský konflikt a trvalé napätie na Blízkom východe, ktoré vytvára podhubie pre rast extrémizmu, zneužívajúceho, unášajúceho (hijacking) a kompromitujúceho vznešené ideály islamu.

Jordánsko uvítalo iniciatívu pre dosiahnutie pokroku v mierovom procese na Blízkom východe, známu ako cestovná mapa, a vyjadrilo jej svoju plnú podporu. Jeho záujem o pokrok mierového procesu a jeho aktívna podpora všetkých konštruktívnych krokov a opatrení až po vytvorenie nezávislého palestínskeho štátu nesporne vychádza aj z jeho záujmu prispieť touto cestou k riešeniu svojich vlastných potenciálnych problémov, spojených s prítomnosťou početnej palestínskej menšiny na jeho území.

Faktor silnej palestínskej prítomnosti na území Jordánska, ako aj silný antiamerikanizmus obyvateľstva mnohých arabských krajín v rozhodujúcej miere determinovali aj vzťah Ammánu k vojne v Iraku v r. 2003 a jeho nespochybniteľná podpora vojenským operáciám spojencov bola vysoko diskrétna. Jordánsko neposkytlo spojencom svoje územie ani vzdušný priestor pre frontálny útok voči Iraku, ale bez veľkej publicity umožnilo o.i. US zvláštnym jednotkám preventívne kontrolovať zo svojho územia západný región Iraku známy ako „perimeter rakiet Scud“, odkiaľ Saddám Husajn sovietskymi raketami typu Scud počas prvej vojny v Perzskom zálive v r. 1991 ostreľoval Izrael. Jordánska diplomacia, vrátane kráľovej osobnej diplomacie, sa snažila vojnu pred jej zahájením v miere možností odvrátiť upozorňovaním na spustenie vlny živelnej regionálnej destabilizácie, ktorá bude mať devastujúci dopad na krajiny regiónu a vo svojom konečnom dôsledku bude kontraproduktívna aj voči záujmom USA. Kráľ Abdulláh uskutočnil v r. 2002, ako aj začiatkom r. 2003 niekoľko návštev v USA, kde sa v tomto smere intenzívne angažoval u predstaviteľov US administratívy i v US Kongrese. Jordánsko upozorňovalo na pravdepodobnosť dlhodobého fenoménu „vietnamizácie“ v Iraku s nepriaznivým dopadom na vlastnú krajinu, zdieľajúcu s Irakom spoločnú hranicu, prenášanie irackých vnútropolitických problémov do Jordánska. Jordánsko má pochopiteľný a prioritný záujem o čo najskoršiu stabilizáciu vnútropolitickej situácie v Iraku, pretože ju vníma ako žiadúcu investíciu do svojej vlastnej vnútropolitickej stability a úspešného ekonomického rozvoja a celkového napredovania.

Pri celkovom hodnotení kráľ Abdulláh pokračuje v zahraničnej politike v ceste, nastúpenej svojim otcom. Vlastnou aktívnou diplomaciou potvrdzuje záujem o konsolidovanie vzťahov a napomáhanie mierovému procesu medzi Izraelom a Palestínčanmi, budovanie dobrých susedských vzťahov Jordánska s Izraelom, Sýriou a Saudskou Arábiou a o prednostné zintenzívnenie rozvoja stykov a všestrannej spolupráce s Egyptom a s krajinami Perzského zálivu. Špecifické bilaterálne vzťahy spojenectva Jordánsko trvale kultivuje s USA a Veľkou Britániou. Potrebu mieru s Izraelom kráľ označuje za strategickú voľbu tak pre Jordánsko, ako aj pre celý arabský svet.

Uznanie štátu zo strany SR:

Uznanie SR:

03. marca 1993

Nadviazanie diplomatických vzťahov so SR:

03. marca 1993

Mená veľvyslancov SR:

Zachar Ivan, sídlo v Damasku - 15. mája 2002

Mená veľvyslancov v SR:

Shehab Al, Deen Madi - sídlo vo Viedni - 04. októbra 2005

Časové pásmo:

UTC +2

Internetová stránka ministerstva zahraničných vecí: