Roman Kovarik

4-5 Júna 2011 som strávil víkend v Ukrajinskej Černobyľskej oblasti (aj som tam spal). Navštívil som všetky tri zakázané zóny, vrátane prvej (najnebezpačnejšej). Na takúto "návštevu" treba mať povolenie z Ukrajinského ministerstva krízových situácii. Táto oblasť sa nachádza asi 120 kilometrov od Kyjeva smerom na Bielorusko a 26. apríla 1986 sa tu stala najvačšia jadrová katastrofa v dejinách ľudstva. Fotografie z týchto miest si môžete pozrieť tu v galérii pod názvom Černobyl: Roman Kovarik

http://www.baroko.eu/fotoalbum/cernobyl/

Zopár skutočností o tragédii:

Havária jadrovej elektrárne Černobyľ sa stala 26. apríla 1986 a má prívlastok najväčšej jadrovej katastrofy v histórii ľudstva. Výbuch sa stal v 4. bloku jadrovej elektrárne v Černobyle, ktorá leží približne 120 kilometrov severne od Kyjeva na Ukrajine, v blízkosti s Bieloruskymi hranicami.Jadrová havária nebola sprevádzaná nukleárnym výbuchom. Obe explózie boli klasické - tepelné. Z rozbitého a rozžeraveného reaktora 4. bloku elektrárne Černobyľ začala unikať rádioaktivita, ktorej dôsledkom bolo masívne rádioaktívne zamorenie bezprostredného, neskôr aj vzdialenejšieho okolia. Prvým krokom likvidácie jadrovej havárie v černobyľskej elektrárni bolo hasenie požiaru v reaktorovej hale a na streche turbínovej haly. Špeciálny hasičský útvar elektrárne, spolu s miestnymi hasičmi z mestečka Černobyľ tento požiar zlikvidovali zhruba do troch hodín od výbuchu v reaktore. Vo vnútri reaktora však stále horel grafit. Hasiči, ktorí jadrovú haváriu likvidovali, vôbec nepoznali príčinu požiaru a striekali vodu najprv na trosky reaktora. Tým situáciu ešte zhoršovali a nasledovali ďalšie menšie výbuchy a akcelerovalo sa rádioaktívne zamorenie. Aby sa zabránilo únikom rádioaktivity, bol reaktor behom najbližších dní a týždňov zasypávaný päť tisíc tonami zlúčenín bóru, dolomitu, piesku, hliny a olova. Toto bolo zhadzované z rýchlo prelietajúcich vrtuľníkov. Sypké materiály uhasili požiar grafitu a čiastočne absorbovali unikajúce rádioaktívne aerosóly. Dva týždne po havárii rozhodli sovietske úrady zakonzervovať celý havarovaný blok do tzv. sarkofágu, čo je betónový obal s vstavaným chladiacim systémom. Výbuch v jadrovej elektrárni Černobyľ vyniesol rádioaktívne látky do výšky okolo 1,5kilometra. V tejto výške prúdil vzduch z juhovýchodu a tak vzniknutý rádioaktívny oblak odvial nad Škandináviu. Túto preletel a po niekoľkých dňoch sa obrátil naspäť na Ukrajinu. Behom dňa havárie sa smer vetra nad Černobyľom zmenil smerom na západ. Druhý kontaminovaný oblak preletel cez Poľsko, ponad Československo do Rakúska. Tam sa vzdušná vlna odrazila od Álp a vrátila sa nad Poľsko. Dnes už vieme, že nie je miesta na svete, kde by sa rádioaktivita z Černobyľu nedostala. Zamorené oblaky obehli celú zemeguľu. Najzasiahnutejšími oblasťami sveta sú Ukrajina a Bielorusko, ktoré z častí územia aj natrvalo evakuovali obyvateľstvo pre trvalé zamorenie. Pri zamorovaní mal veľký význam rádioaktívny jód. Ten má veľmi krátky polčas rozpadu a relatívne rýchlo po nehode sa prirodzeným spôsobom rozložil na neškodné látky. Rádioaktívne zamorenie dnes spôsobujú najmä prvky stroncium a cérium - majú polčas rozpadu 30 rokov. Budú teda zamorovať územie blízko jadrovej elektrárne ešte niekoľko rokov. Izotopy plutónia a amerícia budú prítomné na zasiahnutom území pravdepodobne až tisícky rokov. Majú však zanedbateľný príspevok k ožarovaniu ľudského organizmu.
O obetiach havárie sa fakty často rozchádzajú. Je samozrejmé, že priamymi obeťami boli najmä pracovníci elektrárne a zasahujúci hasiči. Títo dostali smrteľné dávky radiácie. Mnohí z nich sú pochovaní na cintoríne Mitino v Moskve. Každé telo je zaliate v betóne, nakoľko bolo príliš rádioaktívne. Rádioaktívne zamorenie zasiahlo najviac blízke mesto Pripjať, ktoré bolo vybudovaná práve pre pracovníkov elektrárne iba tri kilometre od nej. V deň havárie (ktorá sa udiala v noci) nedali oficiálne miesta žiadne upozornenie päťdesiatim tisícom obyvateľov o hroziacom rádioaktívnom zamorení, ani sa nepodávali dávky jódu, ktoré pomáhajú pri ožiareniach. Jadrová nehoda spôsobila, že v Pripjati vyskočila úroveň radiácie na tisícnásobok prírodného žiarenia. Evakuácia prebehla až na druhý deň, teda v nedeľu 27. 4. popoludní. Ľuďom oznámili, nech si zoberú najnutnejšie veci, do troch dní by sa mali vrátiť domov. Do času evakuácie dostali veľké dávky radiácie. Oficiálne sa uvádza, že havária jadrovej elektrárne Černobyľ nejakým spôsobom zasiahla zhruba 600 tisíc ľudí. Oficiálne dokumenty rozdeľujú obete rádioaktívneho zamorenia do viacerých kategórií. Je to napríklad 200 – 240 tisíc likvidátorov - teda záchranárov, vojakov, ktorí robili asanačné práce, hasiči ako aj policajti. Ďalej je to 116 tisíc obyvateľov zamorených oblastí v širšom okolí Černobyľu. Ďalších 220 tisíc osôb, evakuovali neskôr z kontaminovaných území Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. V kontaminovaných oblastiach žije dnes okolo päť miliónov ľudí.
V Černobyľskej zóne stále existujú rádioaktívne miesta, aj keď radiácia je iba zlomkom toho, čo bolo namerané v prvých mesiacoch a rokoch po havárií. Rádioaktívne izotopy sa totiž dostávajú stále hlbšie do zeme. V zóne sa človek stretne najmä s gama radiáciou, ktorá sa po čase z tela človeka vylúči. Iba bezprostredne blízko pri reaktore je aj beta radiácia, ktorá zostáva uložená v orgánoch človeka navždy. Žiarenia v celej zóne nie sú životu ani zdraviu nebezpečné. Za dva dni strávené v zakázanej zóne telo dostane dávku radiácie porovnateľnú s jedným absolvovaním RTG v nemocnici alebo jedným interkontinentálnym letom (radiácia v lietadle).
Veľkým lákadlom je mesto Pripjať - mŕtve mesto. Najviac zasiahnutým mestom bola Pripjať, ktorá bola vybudovaná práve pre pracovníkov elektrárne iba tri kilometre od nej. Bola výkladným mestom sovietskej vlády, vekový priemer bol v čase havárie okolo 25 rokov. Mala všetky výdobytky moderného mesta – železničnú stanicu, autobusovú stanicu, prístav, nemocnicu a dokonca aj lunapark. Počas celého dňa havárie (ktorá sa udiala v noci) nedali oficiálne miesta žiadne upozornenie päťdesiatim tisícom obyvateľov o hroziacom rádioaktívnom zamorení, ani sa nepodávali dávky jódu, ktoré pomáhajú pri ožiareniach. Jadrová nehoda spôsobila, že v Pripjati vyskočila úroveň radiácie na tisícnásobok prírodného žiarenia. Evakuácia prebehla až na druhý deň, teda v nedeľu 27. 4. popoludní. Ľuďom oznámili, nech si zoberú najnutnejšie veci, do troch dní by sa mali vrátiť. Pravdou je, že neskôr bolo rozhodnuté, že sa do mesta už nikdy nikto nevráti. Pri evakuácií sa najprv odvážali ženy a deti. Problém bol s autobusmi, keďže ich na okolí nebol dostatok. Tie prišli z ďalších kútov sovietskeho zväzu, aby odviezli približne 50 tisíc obyvateľov mesta. Kolóna autobusov mala 25 kilometrov, takže keď prvý autobus opúšťal Pripjat, posledný nebol ešte ani na dohľad elektrárni. Za necelé tri hodiny bolo mesto prázdne. Piateho mája sa začala evakuácia ľudí žijúcich v 30 kilometrovej zóne okolo jadrovej elektrárne. Dnes je táto zóna uzavretá pre ľudí bez povolenia alebo bývalých obyvateľov, ktorí môžu navštevovať hroby a podobne. Na vlastné riziko v zóne dnes žije okolo 3000, prevažne starých ľudí. Pripjať je mestom duchov. Napriek tomu má svoje čaro, svoju atmosféru. Neskončila ako okolité dediny v blízkosti elektrárne, ktoré buldozéry zakopali pod zem. Pripomínajú ich iba tabule, ktoré ukazujú plánik dediny a jej názov. Pripjať, ako aj celú tridsaťkilometrovú zónu dnes stráži polícia a armáda. Napriek nepretržitej stráži nezabránili lúpežiam a rabovaniu. Pripjať je rozkradnutá. Nie je bytu, do ktorého by zlodeji nezavítali a nezobrali najcennejšie veci. Ešte do roku 1997 v meste fungovala vojenská fabrika Merkur. Dnes je ešte rozkradnutejšia ako niektoré domy alebo školy. Všade možno nájsť dobové nápisy, znaky, učebnice a obrazy. Najmä Lenina. Jeho výroky a obrazy možno nájsť na každom kroku – v kultúrnom dome, v hotely, v nemocnici, na policajnej stanici, ako aj v školách a škôlkach. Prechádzka po meste je ako cesta do minulosti s tým rozdielom, že v meste nevidieť živú dušu, dokonca ani vtáky. Človek si môže iba dotvoriť obraz doby a ako sa tu muselo žiť. Celé mesto bolo budované na zelenej lúke, po tom ako sa postavila elektráreň. Všetko je z betónu. Paneláky pripomínajú slovenské sídliská. Niektoré sú zarastené tak, že ich už ani z cesty nie je poriadne vidieť. Tu vidno ako si príroda poradí s dielom človeka. Za pár desaťročí z mesta budú iba trosky. Žiadne podobné miesto na svete neexistuje.